Prečítajte si rozsiahly report z mojej premiérovej účasti.
1786
Píše sa 28. ročník, ktorý premiérovo začína nie z Bratislavy, ako tomu bývalo doteraz, ale zo Šamorína, konkrétne zo športového komplexu hlavného sponzora. Nie je to však jediná premiéra. Rovnakú totiž zažívam na tomto podujatí aj ja.
O tejto akcii už viem viac rokov, dostala sa mi do povedomia vďaka kamarátovi Marekovi, ktorý sa ju raz odjazdil po tom, čo mal v sezóne dovtedy najazdené 330km. Tento jeden deň vlastne vyrovnal súčet 170 predchádzajúcich v počte najazdených kilometrov. Z môjho pohľadu sa jedná o obdivuhodný kúsok, keďže v tom čase už 100km jazda bola pre mňa niečo veľkolepé nehovoriac o tom, že jazda v balíku pri takom množstve jazdcov vo mne vzbudzovala veľmi veľkú dávku rešpektu. Všetko toto viedlo k tomu, že som dosť dlho úspešne odolával tejto akcii.
Až do minulého roku, kedy som ale zaspal dobu prihlasovania. Môj postoj sa značne otočil, chcel som to vyskúšať. Nejde mi však o to, čo podľa mojej mienky ide veľkému množstvu ľudí - dokázať si, že prejdem 300km za jeden deň. Jasné, je to pekná hodnota. No natrénované v mojom prípade na toto je úplne v pohode. Jazdí sa to pomaly a skupinové jazdy jazdené vo dvojičkách mávame pravidelne priemerne tak každý druhý týždeň, možno aj častejšie. No vrátim sa však nazad, že tento rok som si teda dal obzvlášť pozor na to, aby som sa tam dostal. Samozrejme, sám by som nešiel, preto bolo fajn, že Janči tiež prejavil záujem, žeby chcel ísť, tiež tak aj Juro po minulom roku, a tak nám to celé nejako vyšlo, že sme boli minimálne traja, čo už je dobrý počet na to, aby sa človek nenudil a nemusel trošku krkolomne začínať konverzácie.
Prišiel deň D a hodina H - 1. marec 9:00. Pravda je taká, že zaregistrovať dvoch ľudí nie je pri danom systéme a dopyte vôbec jednoduché. Len informatívne, 250 miest sa rozpredalo v priebehu 4 hodín. A to bolo ešte štvrť roka do štartu. Kto mohol ale vedieť, že dva týždne na to, sa celá situácia otočí na ruby, kvôli novej chorobe, ktorá nakoniec postihne celý svet.
V máji sme sa pomaly lúčili s tým, že premiérový ročník absolvujeme. Vôbec to nevyzeralo totiž reálne, že nejaká akcia sa konať bude. Ale situácia v spoločnosti sa na Slovensku pomerne dosť rýchlo stabilizovala, a tak náhradný termín 25. júl, čo je o mesiac neskôr, ako pôvodný, dával veľkú nádej, že maratón sa nakoniec uskutoční. A tak aj bolo.
Milan ako zastupiteľ firmy od jedných zo sponzorov zobral ešte Joža, čo na finále predstavovalo 5 ľudí z našej skupiny jazdcov. Super! Okrem toho sa zaujíma o parťáka na diskusnom fóre ešte Edo, ktorý ide sám, a tak si vravím, že však sa aspoň ozvem. Je to predsa len príjemnejšie, keď je možnosť pokecať aj keď s cudzím človekom, ale už po nejakom úvodnom kontakte. A 6 ľudí je tiež výhodnejších, lebo podujatie sa jazdí vo dvojičkách, teda aspoň by sa malo, ale o tom neskôr.
Je piatok, v priebehu dopoludnia som zbalil všetky veci dúfajúc, že som na nič nezabudol. Darmo, aj keď som bol na home office, roboty bolo stále dosť, takže som sa obával určitých nedostatkov v procese balenia. Boli sme dohodnutí, že odchod cca. 16:00, fajn, 15:30 mi končí šichta, to je tak akurát v kľude si počkať na odvoz. Sediac v kľude pri káve o 15:10 mi zrazu Milan volá: “No poď von, za minútu som u teba”. Hm, stane sa, nie vždy všetko ide podľa plánov. Po rýchlej dohode s kolegom v práci opúšťam domáce pracovisko a vyberáme sa v ústrety dobrodružstva.
Aby som pravdu povedal, “leto” bolo doteraz biedne a predpovede sa tohto trendu snažili držať čo možno najviac. Najhoršia na náš veľký deň vyšla vo štvrtok. Na sobotu totiž predpovedali už v noci a dopoludnia prívalové lejaky s krupobitím, proste niečo, po čom veľmi na bicykli netúžite. Avšak už večer sa predpoveď čiastočne mení - vlastne sa mení stále. Nezostáva preto iné, len čakať ako naozaj bude.
A veru je zaujímavo. Opúšťame Žilinu za pekného slnečného počasia, no o chvíľu nás na ceste chytia dažďe, ktoré neskôr prejdú až do takého lejaku, že na diaľnici stojí voda a viditeľnosť sa dramaticky znižuje. Takéto počasie sa pravidelne strieda s trošku lepším, a tak máme možnosť sledovať krásne divadlo na juhozápadných rovinách v podobe lokálnych lejakov. Raz tu, raz tam, ako kedy, ako kde.
Prichádzame do Šamorína. Nájsť ubytovanie nebolo nejako náročné, vlastne sme to trafili hneď. Vchádzame do nádherného a na slovenské pomery obrovského športového komplexu s názvom X-Bionic Sphere. Registrácia prebieha hladko, prakticky bez čakania. Hneď na to sa ideme ubytovať, to by som povedal, že prebehlo ešte rýchlejšie, ako samotná registrácia. Večera v cene nebola, no dalo sa ísť do reštaurácie v komplexe najesť. V ponuke sú bufetové stoly. Cena večere - 12€ na hlavu. To či je to veľa alebo málo, nech si každý posúdi sám. Z môjho pohľadu sa však jedná o bezproblémovú čiastku. Za daný peniaz človek nie je nijako limitovaný a má bohatý výber.
Po výbornej a zároveň aj výdatnej večeri nás pomaly berie na spánok (pivo tomu dopomohlo ešte viac). Miňo a Jožo sa vracajú na ubytovanie inde, my ešte pred spaním ideme pozrieť do predajne X-Bionicu. Juro tak dlho vyberá obuv manželke, že s Janom to vzdávame a ideme na izbu. Chvíľu pozrieme film o Armstrongovi, dáme sprchu a hurá do postele sa vyspať na ďalší deň. Mimochodom, vonku už nepršalo a všetko pomaly začalo schnúť. Žeby sme to predsa len išli za sucha?
Ubytovaniu naozaj nemám veľmi čo vytknúť, krásne veľké kúpeľne, pohodlné postele, pekná veľká reštaurácia s výborným jedlom. Všetko super - 20€ za noc a raňajky formou švédskych stolov v takomto zariadení považujem za obrovský darček pre klienta, ktorý sotva pokryje náklady. Trošku dlhšie sme hľadali izbu, keďže celé toto zariadenie pozostáva z niekoľkých pavilónov a čo mierne kazí celkový dojem je obrovské teplo na izbe. V kombinácii s kričiacimi adolescentmi na diskotéke to robí smrteľnú kombináciu pre spánok. Tej noci som “poloprespal” asi tak hodinu, zvyšných 4-5 hodín som len preležal v posteli prevaľujúc sa zo strany na stranu.
Budíček o 3:45. Všade ešte tma a kľud (aj adolescenti stíchli cca. o jednej v noci). Nakoniec aj trošku spŕchlo a je von mokro, no pomlay chodníky zo zámkovej dlažby schnú, takže snáď bude dobre. Minimálne musíme veriť. Rýchla ranná hygiena, berieme všetky veci a ideme na raňajky. Opäť nás čakajú švédske stoly, tentokrát už v cene ubytovania. Hotel opúšťame 4:30 podľa dohody s Milanom, ktorý má v tom čase prísť. Nakoniec prichádza 4:40 a do štartu ostáva 20 minút. Prichádza trošku stres a chaos, keďže ešte treba niečo obliecť, kolesá dofúkať, čísla pripnúť, vodu naplniť… Tesne pár minút pred piatou už sme ready pred hotelom. Nikto sa nikam nevyberá, mnohí postávajú pod strechou hotela pri miernom mrholení. Príde mi to trošku zvláštne, ale veľmi to neriešim, som rád, že som to stihol.
5:05 príde informácia, že aby sme sa presunuli pomaly na štart, ktorý bude za 25 minút. Aha… Už mi to je jasné. A čo viac, tí čo už toto absolvovali vedeli, ako to chodí. No nič, do budúcna budem múdrejší aj ja. Štart je naplánovaný vždy pol hodinu pred ostrým štartom. Čo teda rozhodne nie je zlé, aby sa predchádzalo zbytočnému naháňaniu sa.
Zaradíme sa do dlhého hada pred štartovaciu bránu. Iba keď po pár minútach príde informácia, že sa štartuje vlastne druhým smerom. Darmo, nové miesto štartu, tak to je premiéra vtedy aj pre ostrieľaných mazákov. Všetci sa zrazu rýchlo presúvajú na druhú stranu brány v snahe vychytať čo najlepšie fleky. My paradoxne sme na novom mieste lepšie umiestnení, ako na pôvodnej pozícii v protismere. To bude tým, že tí vzadu túto informáciu dostali ako prví.
Do štartu ostáva ešte asi 15 minút a tak diskutujeme. Srdce mi bije vzrušením celkom solídne, okolo 95-100 úderov za minútu. Kto mohol vtedy vedieť, že to bude len o kúsok nižšia hodnota ako priemerný tep na úvodných 150km… Keďže takáto masovka to bola pre mňa prvýkrát, nevedel som čo čakať od štartu, navyše, keď sa dve cesty spájali. A je to tu! Malý ohňostroj na štart a ideme. Teda skôr sa posúvame s jednou pricvaknutou nohou viac a viac dopredu, kým sa uvoľní miesto. Po cca 20 metroch posúvania a spojení ciest konečne nasadáme normálne a naša šestica sa v dvojičkách umiestňuje asi niekde v druhej tretine nekonečného balíka.
Nič podobné som na vlastnej koži nezažil. Jazdci ďaleko pred vami a ďaleko za vami a pritom stále okolo Vás. Keď Milan hovoril, že prečo je lepšie byť vpredu, aby sme nechodili ako na gume, tak po chvíli som to pochopil. Na úvod sa po križovatkách Šamorína všetko naťahuje, zrazu už mimo obce letíme skoro 40 km/h, pritom priemerná rýchlosť sa tu na rovinách pohybuje niekde okolo 28-30 km/h. Po chvíli však pozerám, že sa predo mnou dvíhajú ruky a brzdí sa vo veľkom. Prečo? Odpoveď nedostanem, len sa proste znovu rozbehnem a o chvíľu znovu brzdím. Takto opakovane, dokonca aj na rovinách bez zákrut. Vôbec tomu zo začiatku nechápem, ale postupom času bude ešte dosť priestoru nad tým pouvažovať.
Slnko sa začína brieždiť, po pár kilometroch prichádza už suchá cesta a…. prvý pád. No veľmi taký… hmmmm... zvláštny. Som vo dvojičke s Jurom a ten mi vraví: pozri doľava! A tam dva srnce bežiace po poli, krásny pohľad takto na ráno! No Juro si všimne ďalšiu vec, pole končí a srnce bežia v našom smere. Rýchlo mu dôjde, že sa pravdepodobne bude bežať cez cestu na druhú stranu poľa. Už dopredu kričí, aby si dávali pozor. Ďalší si tiež vpredu všimnú toto riziko a posúvajú informáciu. Asi po 20 sekundách sa mladší z dvojice srncov rozhodne prebehnúť cez cestu, bohužiaľ sa informácia, ani tak v predstihu odovzdaná, nedostala asi na správne miesto, lebo dvaja jazdci sú doslova zhodení. Keď ich obchádzame, tak polo pobavene vstávajú a pokračujú ďalej… Teda aspoň myslím.
Postupne si zvykám na tú spomínanú gumu. Tep je nízky, rýchlosť tiež a unáva spolu s tým. S Jurom sme zvolili stratégiu nechať si trošku odstup, keďže sa nejde rýchlo a netreba preto sa lepiť na zadné koleso jazdcov, ktorých nepoznáme. Jano nás hneď z rána za to pocuje, aby sme nenechávali medzery. Nakoniec sa ale začne aj tak brzdiť, takže medzeru vždy dolepíme bez akéhokoľvek úsilia. Spočiatku sa teda ide celkom kultúrne, avšak o chvíľu sa začína obiehať. Mnohí sa začínajú prebíjať dopredu, vlastne neviem ani načo. Dvojičky avšak vo väčšine prípadov fungujú. Ide sa pomaly a rád by som Vám povedal, že si to neskutočne cyklisticky užívate, no pravda je taká, že úvodných 70km do prvej zastávky je len nekonečný stereotyp z hľadiska cyklistiky. Výhodou ale je to, že pokiaľ Vám vyjde počasie, čo v našom prípade vyšlo k daným predpovediam veľmi dobre - zatiaľ nám nepršalo, tak máte krásny pohľad na vychádzajúcim slnkom zaliate polia. Okrem toho si určite všimnete, že okolo Vás chodí kopec sprievodných vozidiel a celkovo si to tak nejako užívate ináč, ako bežnú jazdu. Prvá krátka zastávka je neďaleko Serede.
Princíp zastávok je vlastne jednoduchý. Dokopy sú 4 (+ 2 krátke po zjazdoch na dorazenie balíka), aj keď prvé zastavenie sa za prestávku nepočíta. Oficiálne sú vedené teda len tri. Všetky sú cca po 60-70 km, takže netreba nosiť veľa vecí zo sebou. No vrátim sa k prvej zastávke. Pravda je taká, že ráno som veľa nezjedol a stále mi neberie nič na chuť. Na prvý pohľad to vyzerá ako riadny chaos, čo je aj pravda, ale na to, že na benzínke pobehuje 300 a viac ľudí, tak ten chaos je výborné zvládnutý. Organizátor ponúka aj občerstvenie, pritom netreba žiadne papieriky, žetóny a podobne. Všetko ide v rámci možností rýchlo. Navyše manželka nášho šoféra, čo nám šoféruje sprievodné vozidlo (Milanova zásluha) nám spravila obrovskú hromadu palaciniek. Tie boli úplne mega fantastické a aj napriek tomu, že môj žalúdok nejako odmieta niečo zjesť, palacinky ho rozhodne presvedčia.
Po pár minútach ideme ďalej. Tentokrát pri formovaní balíka sa už posúvame viac dopredu. Opäť začína boj o pozície. Nám sa darí dostať do nejakej úvodnej tretiny, no postupne sa preženú ďalší cyklisti cez nás. Guma sa začína komplikovať o to viac. Vychádzame na R1 a z 35km/h neraz prudko brzdíme až na 20 km/h a hneď za tým sa to zase začne naťahovať, čomu už teda skutočne nerozumiem. Sú už ale pred nami prvé mierne tiahle stúpania na D1, tempo je už trošku aktívnejšie do kopcov (stále ideme ako na gume aj v týchto kopčekoch, nechápem…), na druhú stranu zjazdy sú dlhé a tiahle, takže si v nich človek výborne oddýchne. Postupom času som už trošku prečítal spôsob jazdy v týchto krátkych kopcoch, nechávam si väčšie rozostupny, nedolepujem, keď mi to uteká a držím konštantné tempo a vypláca sa. Vďaka tomu už nemusím brzdiť do kopcov a znovu zrýchľovať. No každú chvíľu nad tým rozmýšlam, prečo dochádza k takémuto efektu. Odpoveď dostávam za jednou dvojicou, ktorá jazdí relatívne vpredu ale necháva veľkú medzeru, ktorú následne zaliepa. Samozrejme to spôsobí dominový efekt, ktorý sa najviac prejaví vzadu. Pár metrov pre jednu dvojičku vpredu môže znamenať nepríjemné dobiehanie pre zadných jazdcov.
Po čase dvojičky prestávajú úplne fungovať v krátkych kopcoch, jazdí sa skôr v trojiciach až štvoriciach, niektorí neustále majú tendenciu obiehať veľmi rýchlo z pravej strany, čo je aj trošku riskantné pri dobrzďovaní jazdca pred sebou, pokiaľ by človek išiel preč zo svojej línie a za seba nevidí. Tiež sa dopredu tlačia ľudia, ktorí nemajú nikoho do dvojice. Čím pokročilejší stav jazdy, tým väčšia anarchia. V každom prípade táto pasáž trošku oživila nudný rovinatý stereotyp z rána.
Po zvlnenom teréne, ktorý v pokročilejšej fáze absolvujeme už mimo R1 prichádzame na ďalšiu prestávku. Tentokrát už dlhšiu, cca. polhodinu. Palacinky ešte sú, dávam si aj bagetu a nejakú kofolu. Musí sa nechať, že na také množstvo ľudí sú prestávky zvládnuté majstrovsky. Čakačky na občerstvenie sú naozaj minimálne. Zatiaľ nejako výrazne nepršalo, odvážlivci už cítia horúci deň pred nami a vyzliekajú sa. Ja outfit veľmi nemením, vesta ostáva vo vrecku a návleky na rukách, keďže stále počasie ostáva nevyspytateľné. V menšom nadšení že zatiaľ je sucho, prezúvam tretry. Trošku ma začínajú tlačiť špičky, keďže na Crono tretrách je trošku nešikovne riešené umiestnenie kufrov. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou, či si nejdem zdriemnúť do auta a previezť sa nejaký kúsok, fakt sa cítim byť riadne rozbitý z noci. Po chvíli ale túto myšlienku zaháňam. Tesne pred odchodom z prestávky začína mierne kvapkať.
S Edom sa radíme trošku dozadu, ostatným chalanom sa úspešne podarilo predrať dopredu. Po prestávke začína jazda do krátkeho strmého kopca, tak sme sa s Edom dohodli, že sa skúsime posunúť viac dopredu. Výškovými metrami aj pribúda intenzita dažďa a do zjazdu už začínajú byť cesty mokré. Obchádzame cyklistov veľmi opatrne, no po krátkom zjazde pri pripájaní na hlavnú cestu sa balík opäť zastavuje, aby sa stihli všetci pripojiť. Tu už sa pripája ku nám aj Juro. Premávka je dosť nešikovne odstavená s jedným autom, ktoré nebolo na krajnici. Znovu sa pohneme a už to ide. Tlačenica spôsobuje pri aute po pár metroch prvý mierny pád a zastavenie skupiny. Obídem to vľavo, Juro už je ďalej a tak ho dobieham. Chaos na mokrom pokračuje aj ďalej a chvíľu na to na rozbitejšej ceste ďalší pád, tentokrát už vo väčšej rýchlosti a relatívne blízko pred nami. S Jurom ale jazdíme tak, aby sme mali čas na reakciu, takže sa bez problémov vyhýbame vzájomne sa ospravedlňujúcej dvojici.
Začína to byť celkom “veselé” preto volíme radšej jazdu s väčším rozostupom, keďže sa nejde rýchlo. Celkovo sa situácia ukľudní, pridáva sa ku nám aj Jožko a po chvíli sa prihovára jeden chalan, s rovnakým bicyklom ako mám ja, to je náhodička! Chalan robí triatlon a ako sa dovzedám, tak pracuje vo firme, ktorá dodáva značku Wilier aj do Kubicasport-u. Že ma to neprekvapuje… Cesta je už krajšia, členitejšia, pomedzi kopce, nie len roviny bez zákruty. Občas je aj rozbitejšia, no tento úsek mi prejde veľmi rýchlo aj vďaka kultivovanejšej jazde, aj vďaka dobrej spoločnosti. Ani sa nenazdám a znovu stojíme už pri Zvolene.
Toto ma napĺňa optimizmom, začína vychádzať trošku slniečko, začína byť teplejšie. Pomaly cítiť závan Donovál, na ktoré som sa veľmi tešil, keďže to už síce matne, ale aspoň nejako poznám z auta. Prestávka ma nabíja novou energiou. Sprievodné vozidlo máme hneď z kraja, kúsok od cesty, kade pôjdeme, preto sa ideme rýchlo postaviť na odjazd na predné pozície. Darí sa to celkom solídne. Avšak hneď po výjazde opäť začína presýpačka, do ktorej sa zapája aj Jano s Milanom. Juro hneď velí, že ideme za nimi a ja ani neváham. Postupne sa radíme dopredu niekde okolo 30-50 miesta tak, že čelo už máme na dohľad. Do Banskej Bystrice slnko už vykukne vo svojej celej kráse, čo sa prejaví aj na teplote. Paráda! Jazdu si vyslovene užívam najviac z celého dňa. S Jurom stále jazdíme tak konštatne, nedolepujeme všetko za každú cenu. V konečnom dôsledku aj tak vždy dobehneme Jančiho s Milanom, čo jazdia pred nami a nederieme tak brzdové platničky. Zrazu ale doletí nejaká trojica a vopchá sa pred nás ešte pred Banskou Bystricou. Predtým ešte pár iných jazdcov nás v tomto trošku rozladilo, ale toto asi najviac. Prechádzame Banskou Bystricou na jeden nájazd, jeden zo spomínanej trojice to tam už ledva láme, nedokáže ani obsedieť na sedle. Kúsok za križovatkou na Šturec sa vracia tam, odkiaľ prišiel. Dozadu. Moja hlava len neveriacky nechápe ďalej, čo týmto táto trojica sledovala. Trošku predbehnem. Jeden cyklista, ktorého som videl obiehať balík aspoň 2-3x v priebehu dňa, posledne si ešte“vylepšoval pozíciu” pred Banskou Bystricou a nakoniec vyšiel 6 minút za mnou, pričom ani môj čas nebol nejako extrémne úžasný.
No ale späť do Banskej Bystrice. Okolo nás (až na pár výnimiek) sa vytvorila veľmi pohodová komunita, pár slov padlo aj s cudzími. Môj plán vzhľadom na to, že hore nás čaká obed, bolo vyjsť v relatívne svižnom tempe, avšak nechcel som sa nechať strhnúť. Systém je teda taký, že v Starých Horách sa balík pustí a každý si to môže vyjsť už ako chce. Samozrejme, plány boli veľké, ale len čo sa to spustilo, už sa mi to zdalo byť po pár sto metroch pomalé, pričom Jano s Milanom a Jurom už boli dávno fuč a po chvíli ma aj Jožo obehol, tak som sa nakoniec po pár sto metroch zapojil aj ja. Najbližší cieľ bol dobehnúť Joža, čo sa podarilo, avšak stálo to dosť úsilia, a tak keď začal kopec pritvrdzovať, Jožo mi utiekol a pár ľudí čo som obehol ma zase začalo obiehať nazad. Kopec znovu povolil, tak sa karta otočila, ja držiac stály výkon som opäť pár ľudí popredbiehal. To bol ale posledný záchvev. Následne prišlo pre mňa nekonečné stúpanie. Nevedel som, že tie Donovaly sú až také dlhé a bojoval som s nimi až do konca, pričom výkon sa mi už nedarilo drzať konštantný a mierne klesol. V troch štvrtinách kopca sa ale situácia viac-menej zastabilizovala, všetci okolo mňa boli na limite a tak sa mi podarilo vyjsť celkovo podľa fotiek na 42. mieste, 1 minútu a 20 sekúnd za Janom a Milanom, čo považujem za osobný úspech aj vzhľadom na to, že som ich už nevidel skôr ako sa začalo ísť za svoje hore. Za môj výkon môžu určite tie Janové “vrchárske” kolesá (ako ich on volá, ináč sú to bežné kolesá s 50 mm ráfikom…) čo mi požičal na túto príležitosť, keďže moje potrebovali servis. Posledná informácia k Donovalom, pekné slnečné počasie ostalo v Banskej Bystrici, hore už bol veľmi slušný lejak a 16°C k tomu (dole nejakých cca. 25°C).
Čo sme ale chceli splniť sme splnili. Hore sme vyšli medzi prvými, a tak sme sa rýchlo vydali ísť jesť. Tu je prestávka najdlhšia, čo sme aj využili a trošku dlhšie sme posedeli pri stole. Postupne prichádzalo viac a viac ľudí. Tak sme sa znovu pobrali k autu, von už medzitým prestalo pršať. Prezliekli sme mokré veci, nahodili pláštenku a rýchlo dole, keďže čas bol neúprosný a prestávky aj keď boli čím ďalej, tým dlhšie, tak ubiehali čím ďalej, tým rýchlejšie.
Na kolibe sme sa zozbierali a hor sa smer Ružomberok. Tam trasa stále klesá, no potom mali ísť posledné vlnky pred záverečným finále. Organizátori to ale asi vzhľadom na čas trošku zjednodušili, a tak sme sa z Ružomberka vybrali v ústrety Liptovského Mikuláša po diaľnici. Je pravda, že tu už na mňa doľahla obrovská únava a už som to chcel mať čo najskôr za sebou. Myslím si, že mnohí sa už videl hore na hoteli. S Jožom sme to dorazili až na záchytné parkovisko pod Jasnú odkiaľ sa mal konať mini pretek až do cieľoveho oblúka pri Hoteli Družba na Bielej Púti.
Mne osobne sa už vôbec nechcelo, tak som sa rozhodol to len nejako vyjsť, jedno ako. Podobne uvažoval aj Jožo, ten ale ostal len pri tom uvažovaní a realita nakoniec v jeho podaní bola iná - zaútočil zo zadných pozícií. Ostatným sa ešte akosi chcelo naháňať. Deň dozadu sme dohadovali, aby nás známi, čo majú bistro pri odbočke na Pavčinu Lehotu, čakali s pivom. To už na to určite zabudli. Po poslednom štarte balíka som sa pohol niekde na chvoste veľmi pomaličky. A čo ak sa známi aspoň budú pozerať? Pri odbočke na Pavčinu Lehotu pozerám smerom na bistro držím sa vľavo, žiadna aktivita, asi sú dnu... Iba keď zozadu z pravej strany počujem: “Richi!” to už Lukáš po mne volá… no čo už, kot mohol vedieť, že budú na tej správnej strane a otočiť sa ťažko v takej premávke... Ako sa neskôr od Jura dozvedám, ktorý ich pozná tiež, tak pivo bolo aj natankované a nachystané pre nás oboch. Toľká škoda! No na večer si to ešte vynahradíme. Len okrajovo, už keď som spomenul známych, že to boli pozrieť. Ľudí, čo sledovali náš príchod do Jasnej bolo nespočet, hlavne v Demänovej, ale aj v iných obciach sa našlo zopár ľudí, čo sa prišli pozrieť aj napriek nepriazni počasia. Príjemné prekvapenie, aj Danka s priateľmi tam bola, aspoň tú som zaregistroval skôr ako ona mňa. Toľko videí a fotiek vzniklo počas nášho presunu zo Šamorína, že keby ich všetky niekto nejako zozbieral a pospájal, dá sa z toho spraviť prakticky súvislé celovečerné dielo našej jazdy. S toľkou pozornosťou verejnosti som naozaj nepočítal.
Pokrik ma trošku povzbudil, preto som trošku viac do toho pridal (naozaj len trošku, mal som toho dosť). Dobehol som Eda, vravím si, paráda, pôjdem s ním. Prispôsobil som sa jeho tempu až po Lúčky, odkiaľ sa to začalo už prudko dvíhať do 10%. Trošku som mu odbehol, tak som sa rozhodol, že pôjdem už sám podľa seba až do cieľa. Bolo to na záver dňa aj celkom náročné nejako vyťapkať. Po nekonečných serpentínach a veľmi milých fanúšikoch, na ktorých som sa vo veľkom usmieval, sa predo mnou zjavila cieľová rovina. Tak ešte menší “šprint” pre divákov (cháp, že som to dal len zo sedla a veľmi mierne som pridal) a je tu koniec jazdy. Na to, ako sa hovorilo, že záver je veľmi strmý, tak mi to až tak neprišlo, no je fakt, že išiel som už len dojazdovou rýchlosťou, čiže žiadne naháňanie sa, čo určite subjektívne ináč pôsobobí, ako keď človek je na limite po 300km. Chalani už hore čakali nejakú tú minútku na mňa. Rýchlo sme odložili bicykle, doriešili ubytovanie a hurá na večeru a po nej eštes Jurom dole ku známym na pivo (mali sme to našťastie už s odvozom, nemuseli sme ísť na bicykloch). Škoda len, že návrat na hotel bol trošku neskôr, ako sa plánovalo, takže do postele až okolo druhej a ráno o ôsmej znova na raňajky. Tie boli fantastické - výber aký som ešte asi ani nezažil nikde. Ešte k tomu príchodu o druhej v noci… Dostať sa na izbu bol zážitok a keby niet Jana, čo sme ho zobudili a otvoril nám z vnútra, tak noc asi absolvujeme pred izbou. Kto v takom stave mal vedieť, že nejaké šípky na karte majú aj nejakú podstatu. Čo viac, kto mohol vedieť, že tam vôbec nejaké šípky sú...
Celkovo by som sa rád dotkol organizácie. Z hľadiska množstva bicyklov, o ktoré sa treba postarať a množstva cyklistov, o ktorých sa treba postarať, tak akcia bola zvládnutá neskutočne fantasticky. Za 110 + 20€ získavate neskutočný komfort a k tomu dres na pamiatku (v ktorom odjazdíte maratón), ktorý v plnej cene stojí 180€! Keď si človek uvedomí, čo všetko za tým je koľko starostí, ľudí, materiálu atď. tak sa jedná o veľmi príjemnú čiastku. Ak to všetko klapne, budúci rok ideme znova a snáď sa nám našu základňu aj podarí rozšíriť, nech nám je veselšie.
Čo dodať na záver? Táto akcia s bohatou tradíciou má nesmierne vysokú kvalitu a kto tvrdí opak, tak pravdepodobne nevie o čom hovorí a čo obnáša organizovanie čo i len menšieho podujatia. V jednoduchosti, zabezpečiť bezproblémový a relatívne plynulý chod s pomerne malým chaosom pri 300 ľuďoch v reálnom čase stojí veľa plánovania, vymýšľania, komunikovania, dohadovania, vybavovania. Zvládnuť to takto, tak to obrovský klobúk (asi sombrero) dole. Áno, sú tam určité drobné chybičky krásy, ktoré mi fakt vadia, no z dôvodu obrovského rešpektu voči organizátorom mi ich ani len nenapadne spomenúť tu. Navyše zmeniť to, čo je podľa mňa zle, tak to ani možné nie je. Naozaj fantasticky odvedená robota!
Pokiaľ teda rozmýšľate či ísť, alebo nie, tak dal by som môj osobný názor na niektoré všeobecné “pravdy”:
Na túto jazdu potrebujete mať v sezóne natočených niekoľko tisíc kilometrov, aby ste ju dali.
Z môjho pohľadu to nie je tak celkom pravda, pretože kto má najazdených veľa rokov a telo si to pamätá, dokáže toto prejsť aj s menšou porciou kilometrov v sezóne. Ako som vyššie písal, Marek ich mal raz keď to išiel 330 v sezóne. No vzniká tu potom otázka, je to pre tých ľudí dobré sa ísť tam vytrápiť? Načo tam potom idú? Potrebujú si niečo dokázať? Môj cieľ tejto akcie nebolo prejsť 300km. Mojím cieľom bolo zažiť z hľadiska cyklistiky niečo nové, to množstvo cyklistov, možno poznať nových ľudí, prejsť nové končiny a mať full servis. Je pravda, že 310km je pekná porcia kilometrov a bol som rád, že som opäť posunul maximálnu prejdenú vzdialenosť o ďalších 100km, ale to nebol ten hlavný cieľ. Preto ja by som odporučil mať nejaké kilometre najazdené, pokiaľ si to chcete užiť a nie si len niečo dokázať.
Táto jazda sa ide pomaly.
Súhlasím. Roviny sa idú priemerne do 30 km/h, čo v háku nie je nič náročné, pokiaľ teda človek splnil prvú podmienku. V jednoduchosti môžem za seba povedať to, že až pod Donovaly sa nejednalo o nejakú extra náročnú cyklistiku, možno v zvlnenom profile bolo potrebné pohotovo reagovať, ale z hľadiska výkonu nič náročné. Priemerný výkon 118W a priemerný tep 110 ú./min. na prvých 220km je taká pohodová hodnota. Bavíme sa ale o tom, že ja a chalani, čo išli so mnou mali čo to najazdené. Vtedy sa dá prísť do cieľa doslova s úsmevom, jediná únava je hlavne tá, že už to trvá dlho a človek noc predtým nespí. Nezažil som na tom bicykli ale nič nové, s čím by som sa ešte nestretol z hľadiska výkonu. Výhoda je, že Donovaly a Jasná sa ide za svoje, takže nie je potrebné mať nejaký super výkon v nohách, aby ste toto mohli ísť. Myslím si, že priemerný hobík, čo ide tak 3x do týždňa na bicykel, z toho raz cez víkend si zajazdí aspoň 2.5 - 3h by s tým nemal mať nejaký väčší problém to dôjsť a ako som vyššie spomínal, túto jazdu by si mal vedieť aj užiť. Pritom tie objemy si myslím, že stačí riešiť tak mesiac alebo dva pred podujatím. Kto má samozrejme už nejakú bohatšiu jar na kilometre za sebou, ten si to vie užiť úplne iným spôsobom, ako len odratávať kilometre do konca a bojovať so sebou.
Na túto jazdu netreba mať najazdené v skupine alebo balíku.
De facto to je pravda. Ja s tým ale nesúhlasím, a to najmä preto, lebo som sa v tých skupinách už aspoň trošku naučil jazdiť (stále sa je ešte čo zlepšovať). Jazdci, ktorí jazdia sami, nemajú ten cit na taký prirodzený “flow” skupiny, hlavne keď je taká početná. Preto na rovnejších úsekoch sa neraz brzdilo, potom sa doliepalo a takto dookola. Proste boli takí, čo nechávali medzeru pred sebou a samozrejme, čím väčšia vzdialenosť dozadu, tým dlhší efekt naťahujúcej a sťahujúcej sa harmoniky. Príklad, ak pri 100 dvojičkách jazdiacich za sebou každá nechá 5 metrov medzeru, tak tá posledná oproti prvej bude o pol kilometra ďalej. Ak sa nechá medzera len 1m, tak tí vzadu už sú o 400 metrov bližšie. Samozrejme, pri križovatkách sa s tým dá počítať, avšak na rovnej ceste by sa to stávať nemalo. Preto je lepšie poznať, ako sa správa skupina ako taká. No rozumiem, že nie každý má tú možnosť. Čiže reálne je plus pokiaľ máte v skupine najazdené, nie je to však nevyhnutná podmienka účasti. Ak by ste bšak mali záujem sa niekedy zúčastniť, tak doporučujem si to vyskúšať kľudne aj na nejakom našom výjazde, ktoré organizujeme. Skupina “B” je na to ako stvorená, hlavne tempom, keďže sa jazdí dosť podobnou rýchlosťou, ako samotný maratón. Tak sa kľudne ku nám pridajte, aby ste už mali nejaké skúsenosti, keď sa už rozhodnete ísť.